LADISLAV BODIK
Článok bol pôvodne publikovaný v októbri 2010.
Práve sme pri drevenom stole v miestnej reštaurácii začínali jesť rybie kari. Z podomácky pripraveného jedla sa ešte parilo, keď si k nám prisadla partia nemeckých turistov. Johannes, ktorý sa na ostrove Koh Rong objavil len včera, sa s nami dal do reči, a keď pri debate vyšlo najavo, že sme na tomto komornom mieste už siedmy deň, zvedavo sa nás opýtal: „A čo sa tu dá robiť tak dlho?“
Pri našej ceste „novodobou Kambodžou“, kde sa dá oficiálne platiť miestnou menou riel rovnako ako aj americkým dolárom, sme sa najprv zastavili v Siem Reap, mekke kambodžského turizmu. Po pár dobrých dňoch v atraktívnom, no turistickým ruchom nadmieru sršiacom meste, kde sme mali miestne kontakty a v okolí ktorého sa nachádza hádam najúchvatnejší komplex budhistických chrámov na svete Angkor Wat, sme sa rozhodli, že vyrazíme smerom na juh a navštívime ostrov Koh Russei, na ktorý nás pár cestovateľov upozornilo už v Malajzii. Netušili sme, ako sa naše plány pozmenia.
Hneď po príchode do mesta Sihanoukville na južnom pobreží Kambodže sme sa ubytovali v hosťovskom dome Utopia a vyzvedali. Bambusový ostrov (Koh Russei) nám však teraz, keď je mimosezónne obdobie, odporučený nebol. Bungalovy, ktoré sme mali vyhliadnuté, neboli pre monzúnové dažde v prevádzke. No dopracovali sme sa k možnosti B, ktorou bol ostrov Koh Rong. Ten bol prístupný a v turistickom sprievodcovi Lonely Planet o ňom dokonca zatiaľ nebola zmienka. Po krátkej debate s kamarátmi Milanom a Annou, ktorí sú takisto na ročnej ceste Australáziou a s ktorými sa počas ciest sporadicky stretávam, sme dali čerstvej možnosti zelenú. Rozhodnutie nik z nás ani na okamih neoľutoval. Na ostrove sme našli svoj kus pozemského raja.
Ostrov leží na severovýchode Thajského zálivu a od prímorského a dobre rozvinutého mesta Sihanoukville sa nachádza asi dve hodiny loďou. Spiatočný lístok teraz stojí desať dolárov a súkromná potápačská škola, ktorá má na ostrove bungalovy a hostel, ponúka cestovateľom vábivú reklamu: Divers and Travellers Heaven. Get away from the city beat and relax in paradise. (Raj pre potápačov a cestovateľov. Ujdite z mesta a doprajte si relax v raji.)
Na starej lodi, ktorá sa medzičasom stala symbolom v mojej osobnej poézii (zopár ich už bolo), nás bolo spolu pätnásť. Partia mladých Španielov, pár miestnych ľudí, inštruktorka potápania a my traja. Cesta mierne rozbúreným morom prebehla bez žalúdočných problémov. Obklopujúca morská voda nám všetkým robila dobre. Potvrdzovali to úsmevy na tvárach. Ešte lepšie sme sa začali cítiť, keď sa stará loď približovala k brehu ostrova. Z diaľky bolo vidno dlhý biely pás, na ktorom sa nič nehýbalo. Bola to biela piesočná pláž ostrova a na nej, ako sme zistili neskôr, neboli temer žiadni batôžkári (backpackers).
Loď po dvojhodinovej plavbe zakotvila v prístave. Drevené mólo, na ktoré sme vkročili, pôsobilo krehko. Dosky pribité o trámy si už čosi pamätali. Sem-tam bola nejaká vynechaná. Hostel s pár posteľami, prvá z dvoch možností ubytovania, bol priamo nad vodou. V hostelovej kaviarni s drevenou podlahou nechýbali hamaky. Boli sme na tom správnom, nám známym spôsobom vyblýskanom mieste, kde, ako sme už vedeli, nebude treba nič predstierať, kde nebude treba nič plánovať, kde nebude stres a my budeme môcť byť na chvíľu sami sebou a robiť to, čo sa každému z nás zachce, napríklad ležať na pláži a potom si zájsť na ovocný koktail, alebo si obuť plutvy, nasadiť šnorchel a ísť pozdraviť ryby. A to všetko za približne osem až trinásť dolárov na osobu denne, závisiac od priebehu dňa. Pre niektorých ľudí je toto pravý luxus. Ostrov ako tento je miestom, kde je priestor a ozajstný charakter (ako sa postupne začne ukazovať).
Po pláži sa prejdeme k druhej ubytovni. Rudi, inštruktor potápania a majiteľ potápačskej školy, nás vo svojom podniku privíta a navrhne nám pár bungalovov. Čakáme, kým si všetko zmanažuje. Na ostrov dnes prišlo prekvapivo veľa ľudí a chlapíkovi chvíľu trvá, kým všetko nastaví tak, aby bol každý spokojný. Čakanie nie je galibou. Naopak. Spoločenský priestor, v ktorom sa ocitneme, je úžasnou platformou na relax. Nízke drevené stolíky a pri nich pohodené pohodlné matrace ponúkajú svoje pohodlie. Miestnosť je dosť veľká a keďže priečelie nie je presklené, máme výhľad priamo na more. Varí sa tu, takže miesto slúži zároveň aj ako reštaurácia a kaviareň. Hŕstka ľudí, ktorí prišli na ostrov pred nami, tu číta knihy, fajčí, hrá karty, pije kávu či pivo alebo v plavkách drieme. Nakoniec si vyberieme miesto so slamenou strechou, asi 15 metrov od mora.
Rudi nám neskôr prezrádza zlomky svojho osobného príbehu. Potápa sa veľa rokov a veľa rokov žije mimo Európy a svojej starej práce v kancelárii. Predtým, ako sa prisťahoval do Kambodže, žil osem rokov v Keni, ale pravidlá podnikania sa tam pritvrdili. Tak sa premiestnil do Kambodže, krajiny s novými možnosťami.
Španieli sú už akosi tradične priateľskí, no tým, že cestujú vo veľkej skupine (osem ľudí), nemajú zatiaľ motiváciu otvoriť sa. Sú na ceste krátko a trávia čas prevažne sami so sebou. Bez ohľadu na to ich južanskú auru a radosť z mora je nepopierateľne cítiť.
Prvé poobedie je daždivé, ale všetky ostatné počas nášho pobytu sú už prevažne slnečné. Ostrovné dni, ktoré prídu potom, plynú svojím tempom. Nemyslím si, že je o niečo iné ako štyri mesiace pred naším príchodom. Je to ležérne usporiadanie dní určované denným svetlom, bez náznaku uponáhľanosti. Dni sa podobajú jeden druhému a je jedno, ako sa konvenčne volajú. Ich štýl sa podobá štýlu cestujúcich ľudí, ktorí sa na ostrove zišli. Žiaden z nich nie je nadradený inému. Ľudská nátura tu má vynikajúcu šancu venovať sa svojej záľube v slnečnom dni a ten je k dispozícii.
Netrvá dlho a spoločne s Milanom a Annou sa vyberieme do dediny, k miestnym obyvateľom. Na mnohých miestach predtým sme to už praktizovali (ja napríklad na Sumatre a Milan s Annou v Barme) a ako odmenu sme mali originálne, aj keď možno krátkodobé priateľstvá, skvelú domácu kuchyňu, nové príbehy a nový rešpekt k životu bez toho, aby značky a maniere, do ktorých sa niekedy oblieka, boli určujúcim kritériom. A nezabudnuteľné osobné spomienky. Pokus o otvorenosť je osvedčený spôsob zážitkového cestovania.
Srelia, 16-ročné dievča z prvého domu v dedine, ktorý je pri hlavnej pláži, nás prekvapí svojou dobrou angličtinou a postupne si získa našu náklonnosť. Rozpráva nám svoj i miestne príbehy a prekladá do jazyka, ktorým rozprávame, dôležité veci, ako napríklad „Môj tatko vám chce ponúknuť svoju ryžovú whisky“. V ich dome je zároveň miestne pohostinstvo a malý obchod. Vo veľkej predsieni je biliardový stôl, na ktorom mladí rybári z dediny často hrajú svoje zápasy a popíjajú už spomenutý drink. Toho je tu habadej. A je tu veľa jednoduchého a chutného jedla. Zvyčajne každý chod zahŕňa rybu alebo kuracinu, zeleninu a ryžu. Keď prvýkrát ochutnáme rybie kari jej mamy (mamka je kuchárka), nemáme ani chuť ďalej experimentovať s ostatnými dobrotami.
Okoloidúci miestny policajt, ktorý má zavše k večeru sklenený pohľad, mi podáva ruku zakaždým, keď som v dohľade, a ponúka mi kambodžskú cigaretu značky Liberation. Chlap nikdy nič nerozpráva, iba čosi šomre. Mladí pri biliardovom stole kričia aj za neho. Temperament, ako sa zdá, bol svetom rovnomerne rozhodený, najmä ak sa podáva whisky s mladosťou. Cez deň chlapci tvrdo makajú na mori, čo je vidno aj na ich vyšportovaných postavách. No vedia byť aj horkokrvní a dvakrát do týždňa sa tu zbehne nejaká šarvátka, občas aj väčšia. Pár hláv vždy skončí obitých. Ženy, ako sa zdá, sú v ostrovnom spoločenstve tou charizmatickejšou zložkou a poskytujú potrebnú rovnováhu. Možno je to preto, lebo sú matkami.
Hneď na začiatku sa zamilujeme do dedinských detí. Je ich tu veľa. Pobehujú po pláži, hrajú sa so psami, cez deň vedú vodné byvoly plážou na pracovné miesta, kde sa trebárs niečo stavia. Jednostaj sa smejú a jednostaj sú hravé. Často nám berú fotoaparáty a cvakajú a cvakajú, až kým nie sú spokojné so svojím umením, alebo len unavené z novej hry. Za vypožičanie aparátov dostaneme úžasnú protihodnotu vo forme jedinečných fotografií, ktoré aj keď neskončia na výstave, určite budú spoľahlivou spúšťou našich spomienok v budúcnosti. Tieto deti sa nedajú unaviť. Ich zábavkou je plávanie v priezračnej morskej vode. S háčikom na ryby už v útlom veku vedia zachádzať tak, že my s Milanom len sklopíme uši a necháme sa poučiť. Keď im Milan ukáže, ako má rád deti, už sa ich nezbaví. V jednom kuse ho chcú chytať za ruky a točiť sa spolu s ním, až kým všetci nespadnú do piesku, ktorý onedlho na to začnú máčať prílivové vody. Každý večer k nám prídu, keď sme na večeri, aby nás presvedčili o tom, že sú to práve ony a ich nevinnosť a hravosť, v ktorých je toľko vekov ukrytý kód pre ľudskejšiu budúcnosť tejto zvláštnej planéty. Kedy sa od nich začneme učiť aj my dospelí?
V podniku povedľa, kam chodíme prevažne na ľadovú kávu, sa poobede alebo k večeru občas zbehnú ľudia, aby si pozreli ďalšiu časť kambodžskej mydlovej opery. V tej istej kaviarni má majiteľka v klietke dve malé opice a i tie smú ochutnať ryžu a šalát z papáje rovno z misy. Popred domy poskakujú sliepky, na ktoré si žiadny zo psov netrúfne.
Toto je zopár závojov, ktoré na sebe nosí život na Koh Rongu.
Sú aj ostatné. Rudi sa ponosuje, že sa dedinčania pravidelne napájajú na jeho dieselový generátor. Tak im ho chce darovať, lebo on sám prejde na solárny spôsob výroby energie pre svoj podnik. Dedinčania však odmietnu, vraj ho nepotrebujú. Keď mu do jeho reštaurácie prídu loďou zásoby potravín, 20 percent vždy chýba, a nie je jasné, kto ich berie. Z toho, čo vraví, vyplýva aj to, že sa snaží s domorodcami udržovať dobré vzťahy. Vybaví pre dedinu učiteľa, alebo raz za mesiac pozve lekára, aby sa pozrel na chorých, a tak ďalej, ale nestačí to. Platí aj takéto dane (možno iné ani nie sú). Ako keby sa belochovi pripomínalo, že kolonizátorov tu mali v minulosti dosť a tak je to i teraz a že systém niečo za niečo má v rámci pomyselnej férovosti ostať v platnosti. Ty zo západu tu žiješ a robíš svoj biznis, máš kopec peňazí tak či tak, a my pri našich nízkych príjmoch chceme mať aspoň raňajky zadarmo. Beloch sa sťažuje, že je tu so systémom ťažko, ale sám pred jeho komplikovanosťou z Európy uniká. Domácich zaujíma ich žalúdok a možno ušetrené peniaze.
V krajine s brutálnou a chaotickou minulosťou len z predvčera (Pol Potov ohyzdný represívny režim na konci 70. rokov a občianska vojna potom) s megakorupciou, uťahanou morálkou a poverčivou spoločnosťou sa chýr o férovom systéme šíri ťažko a ja a moji kamaráti sa o to určite pokúšať nebudeme. Na druhej strane ani náš kapitalistický klan nikdy nebol a nebude svätý. Pozemok, na ktorom má Rudi bungalovy, údajne prenajíma od austrálskej banky, ktorá ho vlastní. Na všetky tieto životné situácie svieti neoblomné slnko. Pod ním si plávame v zohriatom mori s myšlienkou, že nemôžeme za pár dní zachrániť svet, ktorý stáročia dejín chrlí svoje kontroverzné ohne do ovzdušia, a s presvedčením, že ak sa reálne niečo zmeniť dá, sme to my sami. Človek má tiež potenciál na to, aby sa dokázal vyhnúť na jednej strane cynizmu a na strane druhej naivite. Tento potenciál sa dá (aspoň čiastočne) prebudiť cestovaním, ktoré v realite poskytuje uhly pohľadov a dostatok miesta na preverovanie osobných právd.
Neskôr, počas jedného z našich ostrovných dní, sa na odporúčanie Srelie vyberieme na druhú stranu ostrova. Cesta tam trvá necelú hodinu. Je to vcelku príjemná prechádzka lesom. Jej posledná časť zahŕňa i zlaňovanie, lebo terén ku koncu je veľmi strmý. Keď prídeme na miesto, vidíme len schátralý rezort, ktorý už dávnejšie nie je v prevádzke. Rodinu, ktorá tu žije, pozdravíme a pýtame sa, kde je pláž, o ktorej sme toľko počuli na druhej strane ostrova. A potom to príde. Ocitneme sa na asi 15-kilometrovej bielej pláži, na ktorej sú len traja ľudia, čo prišli tesne pred nami. Je to miesto, kde môže dospelý pár hodín žiť vo svojej detskej fantázii. Môže byť znovu dieťaťom alebo Robinsonom. Je mu umožnené vnímať krásu mimo času. Čistá morská voda, zopár rybárskych lodí v diaľke a neznečistená pláž, bezoblačno, malý snack (bageta s rybou a zeleninou) a slobodný deň nám len pripomenú, koľko dimenzií a pestrosti život v sebe obsahuje a akou hodnotou je uvedomovať si perspektívy.
Traja kamaráti, ktorí sem rovnako prišli pešo z našej strany ostrova (bývajú v Rudiho bungalovoch), sa skoro poberú naspäť. Keď sa Milan s Annou idú prejsť po nekonečnej bielej pláži, nájdem si miestečko v tieni na tvrdom piesku a cvičím jogu. Harmónia je slovo, ktoré je asi najbližšie k vyjadreniu toho, čo teraz cítim. Už sa ani nesmejem, skôr žasnem nad uvedomeniami, ktoré sa mi núkajú na nekonečnej pláži. Jedným z nich je to, že pri troche chcenia, vnútornej disciplíny a ochoty niečo (často len malé) obetovať, je možné harmóniu dosiahnuť a ošetrovať na akomkoľvek mieste, v hociktorej realite. Zároveň som zvedavý, aký úspešný budem v tejto misii po návrate do Európy.
Sú dve hodiny popoludní a i keď je slnko pri sile, plná fľaša pitnej vody nás na dlho skamaráti.
V ten deň, po návrate na našu domovskú pláž, sa k nám pridá Marie, študentka zubného lekárstva zo Švédska. V Phnom Penh (hlavnom meste krajiny) dokončuje diplomovú prácu a na záver pobytu si odbehla na Koh Rong. Všetci spolu jedávame večerné kari u Srelie a jej mamy a tešíme sa z deciek. Sreliin tatko si ma za pár dní celkom obľúbi a v jednom momente, keď si prisadne k nášmu stolu, mi po kambodžsky povie, že ja a Srelia by sme boli dobrý pár. Tomu sa nedá nerozumieť, bez ohľadu na to, že viem kambodžsky suma sumárum sedem slov. Zasmejeme sa, a on Milana a mňa ponúkne domácou whisky. Zároveň sa ospravedlní, že on sám si už radšej nedá. Tak si dávame malý pohárik na zahriatie.
Keď sa s nami dá do debaty Johannes, nie je ľahké za chvíľu pretlmočiť pocity, pohodu a aktivity, ktorým sa tu venujeme (sledovanie Antonioniho filmov pred spaním, okolo desiatej večer, keď sa vypína elektrina, radšej vôbec nespomeniem). Náš blažený úsmev mu však, ako sa zdá, stačí. Po večeri zájdeme na drink k Rudimu, kde sa nás Michael, iný Nemec s dlhými vlasmi okolo štyridsiatky, opýta, či si s ním ideme zaplávať. Vraj je v noci pri pohyboch rúk a vôbec celého tela vo vode vidno fluoreskujúci planktón. Niet jediného dôvodu, prečo to nevyskúšať. Nenútene si zvykám na fakt, že detinské nadšenia tu fungujú akoby v sériách. Všetci vo vode svetielkujeme a pod splnom mesiaca svetielkuje aj naša bodrá nálada. Sme ako húf pod vodou plávajúcich faklí.
Michael mi neskôr pri debate spomenie, že podľa neho by na tomto ostrove bolo treba byť aspoň rok. „Vieš, aby sa ti dostal pod kožu.“ Na to, aj z pobavenia sa nad pestrosťou ľudských pováh, nehovorím radšej nič.
Jedno viem určite. Som vďačný za tento jeden či osem dní, ktoré by pokojne mohli byť rokom, lebo môj život ešte nikdy predtým tak nenasiakol prítomnosťou.
Neľahký odchod z raja a vyčkávanie na starú loď, ktorá nás odvezie nazad do mesta, nám potom spríjemnia čerstvo odrúbané, domáce kokosové orechy od Sreliinho tatka. Anna je od radosti celá bez seba, a ani zďaleka v tom nie je sama. Keď sa pozriem na oblohu, zazdá sa mi, že spŕchne.
Le monarchív 